Kláštor Hronský Beňadik

Poznáte „Perlu Pohronia„? Zoznámte sa. Moje meno je Kláštor Hronský Beňadik.

Už veľmi veľa rokov sídlim na skalnatom výbežku nad úzkym údolím Hrona. Moja domovina je priamo tam, kde je takzvaná Slovenská brána. V minulosti vstupná cesta priamo k bohatým banským mestám.

Moji prví obyvatelia boli benediktíni. Ešte teraz si presne spomínam ako sa o mne prvýkrát napísalo v roku 1075. Kráľ Gejza I. spomína opátstvo, ktoré sa usídlilo za mojimi múrmi. Ani mne nebolo vždy do spevu. Moji benediktínski obyvatelia odišli, len čo sa dopočuli o príchode Turkov na naše územie. Pod ochranné krídla si ma vzali páni veľkomožní z Ostrihomskej kapituly.

Zmenili ma na nepoznanie a kráčal som s dobou renesančnou. Dodnes ukrývam relikviu Kristovej Krvi, ktorú daroval nášmu kostolu uhorský kráľ Matej Korvín. Hovorí sa, že ju dostal za svoje hrdinstvo v boji proti Turkom od pápeža Pavla II.

V mojich tmavých podzemných chodbách našli miesto posledného odpočinku členovia slávneho rodu Koháryovcov. Udatný Štefan I. Koháry padol v bitke proti Turkom až pri Leviciach.

Čo o mne možno neviete

Kláštor v Hronskom Beňadiku sa v prvej polovici 20. storočia stal sídlom rehole saleziánov, ktorí mali v obci veľké zásluhy na rozvoji kultúry či spoločenského života. Neskôr svoju činnosť zameriavali najmä na duchovnú výchovu mládeže, čo podľa všetkého nevyhovovalo vtedajšiemu komunistickému režimu.

V rokoch 1950 – 1951 sa za múrmi kláštora odohrávali udalosti, ktoré dnes novodobé dejiny Slovenska poznajú ako Akciu K zameranú na likvidáciu mužských reholí na Slovensku. Počas noci z 13. na 14. apríla 1950, boli z kláštora odvlečení saleziáni, ktorí tu pôsobili. Kláštor sa zatiaľ stal centralizačným kláštorom, kde boli dočasne umiestnení rehoľníci kapucínov, františkánov a piaristov a neskôr ho premenili na charitný domov pre kňazov vo výslužbe.

Mužské rehole boli v kláštore v Hronskom Beňadiku do augusta roku 1951. V novembri toho istého roku tu sústredili rehoľníčky, ktoré tu boli internované až do roku 1989.

Príbeh na záver

Ako bulharský cár nechtiac prispel k skonštruovaniu prvého automobilu na Slovensku, tzv. Drndičky?

Jedného dňa vydal sa cár Ferdinand na dlhú cestu domov. Štartoval zo svojho obľúbeného sídla v Sv. Antone. Cesta mu ubiehala jedna radosť až zrazu medzi Psiarmi, časť Hronského Beňadika, a Kozárovcami auto prestalo poslúchať. Rýchlo zastavil, vystúpil a bezradne chodil okolo auta. Zrazu okolo neho prefrčal miestny zámočník Michal Majer, ktorý okamžite vycítil príležitosť. Ponúkol sa, že cárovo auto opraví.

Neveriaci cár Ferdinand len krútil hlavou, no nemal inú možnosť a tak súhlasil. Za pár minút sa zvuk motora spokojne rozozvučal a auto bolo pripravené na cestu. Ferdinand Cobourg sa chcel svojmu záchrancovi náležite revanšovať. Majer si od cára vypýtal dokumentáciu od auta, kolesá a volant. Cár sa čudoval, že si mladý zámočník pýtal len toľko, no neváhal a všetko mu doručil. Michal dostal všetko, čo potreboval a mohol sa pustiť do práce.

Usilovnou prácou sa mu podarilo zostrojiť unikátny stroj. Prvý slovenský automobil, inak prezývaný Drndička. Meno si vyslúžil kvôli zvuku, ktorý vydával, keď sa s ním Michal preháňal po vtedajších hrboľatých cestách.

Ako sa dostaneš na miesto?