Kde: Kremnica
Okres: Žiar nad Hronom
Čas/trvanie: Rezervujte si celý deň.

Atkáryho dobová cukráreň – musí byť ako prvá 

Najväčšie lákadlo sme museli navštíviť ako prvé. Dobová cukráreň chýrnych Kremnických krumpľov, ktoré tu zostali po cukrárovi Alojzovi Atkárym. Ten ich preniesol vraj až z ďalekého Srbska, keď sa v roku 1900 prisťahoval do Kremnice a neskôr tu otvoril miestnu cukráreň. Vynikajúco sa rozumel cukrárskemu remeslu a bol aj dobrý obchodník. Veď výklad jeho cukrárne menil vzhľad podľa aktuálnej situácie, dokonca v rôznych jazykových mutáciách. 

Práve do čias, keď po uliciach Kremnice chodili páni v klobúkoch so špacírovacou paličkou a dámy v cukrárni nosili biele rukávce, vás prenesie terajšia Atkáryho cukráreň. Pozriete sa na šikovné ruky cukrárok, ktoré priamo pred vami pripravujú sladkú pochúťku. Prezradia vám základné suroviny, postup výroby, aj od čoho vznikla prezývka „krumple“ či prečo je cukráreň v lete tak klimatizovaná. No za nič na svete nevyjavia tajomstvo ich zloženia a okúzľujúcej chuti. 

Dokonca aj pečať veľkého písmena „A“ na vrchu cukrovinky verne pripomína jej tvorcu zo začiatku 20. storočia. To sme si obzreli ako prvé, keď sme na lavičke pod mestskou bránou otvorili originálne balenie Kremnických krumpľov a znovu si vychutnávali ich podmanivú chuť a popri tom vymýšľali, kam sa pohneme ďalej. 

Mini tip: Neprehliadnite malú Expozíciu jedinečností Kremnice v Dolnej bráne mestských hradieb – hneď pri Atkáryho cukrárni. 

Atkáryho kremnické krumple – výrobňa

Mincovňa Kremnica s mincovou vstupenkou 

Voľba padla na schladenie sa v priestoroch slávnej Mincovne, najstaršieho podniku na svete, keďže neprestajne funguje už temer 700 rokov. Vznikla v roku 1328, kedy uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou udelil mestské privilégiá staršej banskej osade Cremnychbani, a tak sa Kremnica stala slobodných kráľovským mestom.  

Súčasťou prehliadky je vstup do novej prevádzky mincovne a tiež do priestorov starej mincovne, ktorej historické stroje ešte stále fungujú. 

Pri pozorovaní výroby mincí v novej časti, aktuálne to bolo pre Kolumbiu, som mala veľkú túžbu zaboriť ruky a prehŕňať sa v tom množstve hotovým mincí. Ako v truhlici plnej zlatých dukátov, ktoré tak často vídavame vo filmoch o stratených pirátskych pokladoch. 

Pri prehliadke starej časti nás prekvapila veľkosť a stála funkčnosť starých strojov a tiež ich precíznosť, ktorá sa využíva pri špeciálnych zákazkach medailí ešte aj v súčasnosti. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa dá do pohybu niekoľko raziacich Vulkanov a ich pravidelné tempo pripomína časy, keď ich pri razbe mincí a odznakov obsluhovalo niekoľko zamestnancov. 

Veď aj vstupenka do Mincovne v podobe „zlatej“ mince sa razí na týchto historických strojoch, ktoré sa tu používajú ako posledné v Európe. 

Kalvária Kremnica – útočisko ticha a idylky

A teraz sa ešte pokochať výhľadmi, ujsť z mesta do ticha prírody a možno ešte stihneme aj Banské múzeum Štôlňa Andrej – povedali sme si po prehliadke Mincovne. 

Na začiatok Kalvárie sme sa dostali jednoducho. Prešli sme cez hlavnú cestu na Kremnické Bane a potom uličkami pomedzi rodinné domy sme sledovali značku Kalvária. Cesta lesom cik-cakom od jednej kaplnky k druhej ubiehala veľmi rýchlo a po 20-tich minútach sme sa ocitli pri Kostole sv. Kríža. 

Zaujalo nás netradičné prevedenie krížovej cesty v jednotlivých kaplnkách. Všetky zobrazenia zastavení krížovej cesty spája jeden spoločný prvok – drevená doska. Tá je rukou umelca šikovne premenená na vyjadrenie odkazu toho-ktorého zastavenia. 

Keď sme podišli vyššie nad kostol, dostali sme sa na okrúhlu kamennú vyhliadku s čarovnými pohľadmi na všetky štyri svetové strany. Ticho, vrava v diaľke, zvonce oviec, ševelenie trávy a okolo poletujúce motýle nás preniesli do sveta, ktorý nehovoril nič o mestskom svete len pár minút pod kopcom. 

Ako sme sa dozvedeli od pani z Informačného centra Kremnice, z Kalvárie sa dá potom urobiť okružná cesta popri Banskom múzeu, preto voľba cesty späť bola jasná. Našli sme akýsi chodníček a vybrali sme sa po ňom. Prešli sme okolo malého jazierka a zbadali pastiera s ovcami. Pristavili sme sa a opýtali, či ideme dobre naspäť do mesta. Že vraj dobre, len potom treba odbočiť doprava z lesnej cesty na asfaltku, vysvetlil nám pastier oviec a dodal, že tu sa naozaj nemáme kde stratiť. 

Ale máme – lebo my sme sa veľmi ponáhľali a odbočili sme skôr, ako bolo potrebné a poblúdili sme do záhrad. Našťastie sme stretli niekoho z miestnych a ten sa hneď pri nás pristavil, že asi sme zablúdili. A nasmeroval nás cez súkromné pozemky. Síce sme si cestu späť takto skrátili, minuli sme však Banské múzeum štôlňa Andrej. 

Keď sme vchádzali Banskou cestou späť do centra mesta, hovorili sme si, že to tak malo byť. Aby sme neprešli všetky zaujímavosti zlatej Kremnice. Aby sme sa sem mohli opäť raz vrátiť.